Na Slovensku absentujú moderní politici, ktorí by reprezentovali modernú politiku. Mne osobne napríklad chýba moderná európska zelená strana. A chýbajú tu moderné objektívne média, ktoré by vyvážene a objektívne informovali o súčasnom dianí. Chýbajú mi tu noviny, ktoré by nezaujímala len ekonomika ale aj iný pohľad na spoločenské dianie (napríklad cez ekológiu). Občan S sa tak na základe týchto dvoch základných nedostatkov zamýšľa nad realitou tohto roku. Ako je mu typické – sebastredne a netradične.
Slovensko potrebuje v prvom rade byť k sebe úprimné a potrebuje pravdu. Nie prestitútov, ktorí jej pravdu podsúvajú pod pláštikom svojej propagandy. A aby hneď nevznikli pochybnosti – za prestitútov považujem tých najzločinnejších a naještébackejších novinárov, ktorí krivia Slovensko – Marián Kočner a Peter Tóth. Koniec koncov aj Pavol Rusko robil v médiách a na začiatku išli proti sebe ale skončili odsúdení ako kumpáni. Áno – všetci traja sú totiž predovšetkým novinári, ako novinári začínali, na novinárčine si založili svoj biznis a na novinárčine aj zakladali svoju zločineckú kariéru; novinárčinu používali ako svoje krytie pre eštebácke metódy. Skončilo to tak, že novinári Kočner a Tóth išli po novinárovi Kuciakovi, ktorého nakoniec aj zabili a následne ostatní novinári išli po novinároch Kočnerovi a Tóthovi. Aj takáto interpretácia – vojna medzi novinármi – je totiž prípustná a hlavne nie je nepravdivá. Avšak nie je to to podstatné o čo tu ide. Podstatné je to, že prestitúti Kočner a Tóth sa za istých okolnosti nechali kúpiť a obrátili sa voči svojmu novinárskemu poslaniu; ani novinár totiž nemá imunitu voči negatívnym javom. A podstatné je to, na čo sú tu novinári – aby realizovali ústavné právo verejnosti na informácie.
To je aj problém súčasného Slovenska – nemá úprimných novinárov, ktorí neurobili sebareflexiu. Má len prestitútov, ktorí sa zapredali tým alebo oným pánom; všetkých ale spája veľká moc, ktorú ochutnali v súvislosti s mocenskými hrami, do ktorých novinári zasahujú a ktorej sa novinári zúčastňujú – boja o verejnú mienku, ktorá legitimizuje konkrétne politiky straníckych politikov. A tiež boja o peniaze prostredníctvom predplatného či o online reklamu. Preto neznejú novinári na Slovensku autenticky a preto nepožívajú takú mieru dôvery verejnosti, ako je tomu v krajinách, kde novinári boli skutočne spravodajskou službou bežných ľudí, teda informovali o skutočnom dianí a investigatíva odhaľovala to, čo politici chceli zamiesť pod koberec. Preto je na Slovensku veľká nedôvera k novinárom a polovica národa verí radšej hoaxom; to nie je preto, že polovica národa je dezolátov – ale je to preto, že novinári nedokázali verejnosť (skutočne širokú verejnosť) presvedčiť o svojej autenticite pri hľadaní a odhaľovaní pravdy. Proste polovica národa nemá na Slovensku „svoje noviny“ a tak si musia vystačiť s tým, čo majú – buď pre nich nedôveryhodné liberálne média alebo pre ostatných nedôveryhodných hoaxerov.
Novinárčina na Slovensku totiž stratila sebareflexiu a stala sa arogantným predstaviteľom súčasti boja o moc a peniaze. Tak ako ľudí rozdeľuje a charakterizuje to akú stranu volia, tak ich charakterizuje aj to, aké noviny alebo spravodajský portál čítajú. Tieto veci totiž začali splývať a prepájať sa. Ak totiž čítate Denník N, ste s veľkou pravdepodobnosťou voličom Progresívneho Slovenska; ak Postoj, potom zrejme volíte KDH; a ak čítate Hlavné správy tak asi volíte Kotlebov a Mazurekov. Tieto média sa tým ani len netaja; potom to vyzerá na komunistickú tradíciu a jej preliv do súčastnosti, kedy Pravda bola tlačovým orgánom KSČ; pluralizmus sa premietol len do tej miery, že každý politik a každá strana chce mať svoje noviny (Mečiarova Slovenská republika bola zakladateľkou tejto staronovej tradície v novodobých dejinách Slovenska). Denník SME a jeho dieťa Denník N sa tiež zúčastnili pred rokmi historickej úlohy – pomohli Slovensku vyrovnať sa s informačnou nerovnosťou vtedajšej mediálnej scény a tak prispeli k porážke mečiarizmu. Nielen keď dvaja robia to isté, nie je to to isté; aj keď jeden robí to isté, nemusí to byť v skutočnosti to isté… Karta sa totiž za tých 20 rokov obrátila – dnes sú to práve tieto média, ktoré sú v tej istej pozícii, ako boli pred vyše 20 rokmi mečiarovské vládne noviny Slovenská republika: sú súčasťou vládneho mediálneho ťaženia voči súčasnej opozícii a preto v skutočnosti už nehrajú takú rolu, ako pred 20 rokmi.
Čo s tým má Občan S? Nuž to, že Marián Kočner ešte ako novinár v Československej televízii robil reportáže z oblasti životného prostredia, propagácie dobového ekologického dobrovoľníctva a aktivizmu a kritiky socialistického panelového developmentu (tu; jeho iné reportáže tu a tu); ktoré začal on sám následne deformovať ako developer napr. svojimi projektami, ktoré často išli nielen na úkor iných podnikateľov ako bytovka v Bernolákove ale aj na úkor bratislavských parkov, ako jeho najslávnejší projekt Bonaparte, či 5star residence, kde osobne išiel proti viacerým aktivistom. Obrátil sa teda nielen voči právu a novinárčine, ale aj voči občanom, aktivistom, ktorí chránili životné prostredie. Kočner sa otočil a poprel sám seba. A ešte niečo, čo sa dozvieme v ďalšej časti.
Neúprimnosť súčasných novinárov je v tom, že sa síce hlásia a ako štítom oháňajú Kuciakom, ale nevysporiadali sa s čiernymi ovcami medzi nimi. Skutočnosť, že novinár robí dobrú robotu, ako svojho času Kočner ešte neznamená, že novinár nemôže byť krivák a zločinec. Samozrejme, Kuciak a Kočner sú dva opačné extrémne protipóly a ostatní novinári sa nachádzajú niekde medzi – avšak len samotná skutočnosť, že je niekto novinár ešte neznamená, že je čestní, slušný a že spoločnosti pomáha. A vtom spočíva aj nedostatok slovenských médií – nie sú úprimné ani sami k sebe; hovoria o svojich právach ale ani slovko o svojej zodpovednosti. Tak ako svojho času novinár Rusko, ktorému išlo najmä o to stať sa ministrom hospodárstva a tak rozkrádať Slovensko; niečo na čo doplatila druhá Dzurindova vláda.
Keď sa ohliadneme a budeme sledovať, kde sa na Slovensku vzala súčasná mediálna polarizácia a pohon na opozíciu, tak zistíme, že prvý prípad nebol Matovič, ktorý ide po Ficovi ani jeho video od Počiatkovej vily. Ako prvý to bol Richard Sulík, ktorý zneužil svoj vzťah s médiami na to, aby nimi dosahoval svoje politické ciele a odstavoval svojich oponentov a odskúšal si to práve na Občanovi S. Sulíkovci si dali do volebného programu (tu) boj proti svojmu programovému a (kvázi) politickému oponentovi ekologickému aktivistovi Občanovi S oveľa skôr, ako išiel Igor na francúzsku riviéru. A po nástupe Sulíka do funkcie, sa na ministerstve hospodárstva venuje tejto agende nielen on a štátny tajomník Galek ale aj štátny radca a dlhoročný SaSkár Miloslav Durec.
Vo svojej podstate veľmi jednoduchá dobyvačná taktika – rýchlym útokom zneškodniť nepriateľa a obsadiť vyprázdnený priestor; len mu to nikdy skutočne nefungovalo. Najprv takto položil Radičovej vládu dúfajúc, že predčasné voľby mu prinesú popularitu a lepšie miesto vo vláde. Potom v rámci vlády eliminoval Kollára útokom na podpredsedu vlády Hollého. Následne zaútočil na Občana S (ktorého využil aj na predchádzajúci útok na Hollého) a využil tento útok aj ako súčasť tlaku na odvolanie Matoviča tým, že odpútal od seba pozornosť a tváril sa, že len tlačí na čistotu v každom ohľade (v tom čase boli veľké tlaky na Sulíkovo odstavenie z vlády) a následne dosiahol, aby Matovič odstúpil z premiérskej pozície, čím oslabil OĽANO. A zavŕšil to útokom na Za ľudí tým, že im ukradol ministerku Kolíkovú a spôsobil vnútorný rozklad nielen tejto strany ale celej vlády. Mňa osobne najviac hnevá a uráža nie to, že ma ohovoril (tu nedosiahol čo chcel), ale to, že ma použil ako lacnú štetku a potom odhodil a to dokonca voči premiérovi Matovičovi (ktorého som zhodou okolností aj volil).
Rozdeľuj a panuj v praxi. Na prvý pohľad mu to vychádza, ale bližší pohľad spôsobuje, že pohľad na súčasnú situáciu na Slovensku je žalostný: paralyzovaná vláda, ktorá sa navzájom vydiera (mexican stand-off) a jej program sa redukoval na dosiahnutie prídelov z balíka obnovy (už sa ani len nesnažia o skutočné reformy). Rozvrátená politická scéna, ktorá mohla dosiahnuť skutočný reformný úspech. A to všetko kvôli egu Richarda Sulíka – nech si myslíme o Matovičovi čokoľvek, boli spolu s Krajčím jediní, ktorí sa nedržali funkcií – na rozdiel od Sulíka pri jeho Dubajskej kauze (ku ktorej sa ešte za chvíľu vrátime jednou klebetou); na rozdiel od Kolíkovej, ktorej sa zasamovraždil v cele Lučanský, dosiahla celospoločenský odpor k súdnym reformám a tak zabila šancu na lepší prístup k spravodlivosti čo bola ústredná téma tejto vlády, či na rozdiel od Krajniaka, ktorý dopustil 24-miliónový tunel. Už nejde o reformy, už ide len o to udržať sa vo funkcii a rozdeľovať miliardy z balíka obnovy a bojovať proti súčasnej opozícii.
Nebol to totiž Matovič, ktorý rozpútal mediálny hon na Fica, kto ako prvý využil spriaznenosť médií na politicky a biznisovo motivovaný mediálny útok – zase to bol Richard Sulík, ktorý za spolupráce novinárov Vašutu z Denníka SME, Kováča z Denníka N a Runovej z Hospodárskych novín rozpútal politicky motivovanú štvanicu proti občianskemu aktivistovi, ktorý využíval svoje právo na priaznivé životné prostredie, čo však nevyhovovalo niektorým politikom (napríklad starostovi Ružinova Chrenovi za SaS, toho Ružinova, kde sa veľa stavia a starosta už nie je jediným, kto má k tomu čo povedať) ale aj niektorým podnikateľom či firmám, ktoré reagovali na volebný program SaS a očakávali, že Sulík voči aktivistovi zakročí. Richard Sulík vytvoril zdanie legitimity takéhoto pohonu tým, že poskytol svoju verejnú funkciu a svoj mediálny výtlak na to, aby sa táto tém v médiách rozoberala. A keďže spôsobom, ktorý sme opísali vyššie spôsobil, že sa všetci navzájom blokujú (mexican stand-off), minimálne pokiaľ je táto vláda vo funkcii tak si je istý, že za to neponesie žiadne následky.
Tak ako mu to v skutočnosti nefungovalo ani v politických prípadoch, nefungovalo to ani v útoku na Občana S – totižto Sulík dúfal, že skutočnú špinavú robotu urobia firmy, ktoré aktivistu falošne obvinia z vydierania; avšak práve tieto firmy dúfali, že špinavú robotu spraví svojim politickým vplyvom Sulík. A tu sa mu začala jeho konštrukcia rúcať. Jedna vec je podielať sa na mediálnom ohováraní, kde sa môžem spoľahnúť na spriazneného Sulíka a ochranu zdrojov spriaznených novinárov, druhá vec je krivo vypovedať pred vyšetrovateľom – do toho sa však nikomu v skutočnosti nechcelo. A keď sa to stalo predmetom skutočnej diskusie, kde si každý musel dobre rozmyslieť čo povie, lebo každé slovo má dôsledky – tak to dopadlo tak, že aj tí, čo ma nenávidia nemohli na mňa povedať nič zlého – okrem toho, že sa im moja činnosť nepáči a nevyhovuje im. A tým to celé spľaslo (v skutočnosti si však biznis uvedomil môj prínos ako férového a nezávislého aktivistu, ktorému ide najmä o ekológiu). A zrazu to začalo byť nepohodlné aj novinárom, lebo jedna vec je viesť mediálny hon na niekoho, kto aspoň zdanlivo má problém s políciou a súvisí s aktuálnou politickou situáciou, ale druhá vec je viesť pohon na ekologického aktivistu, ktorého ani nepriatelia v skutočnosti neinkriminujú… Práve táto skutočnosť je skutočnou vizitkou súčasnej vládnej garnitúre ale aj mienkotvorným médiám.
Lenže, kým sme dospeli k tomuto poznaniu, rozbehli sa iné spravodajsko-mediálne hry – najprv Pčolinský, potom vojna policajtov, potom vojna prokurátorov a teraz lovecká chata s pytliakom Ficom. V skutočnosti si len osvojili Sulíkove spôsoby – zdalo sa že fungovali a krátkodobo nemusel nikto skladať účty. Ale tak ako Sulík nedal mňa, nedali ani iní túto hru – lebo sa takémuto niečomu vzopreli ľudia na prokuratúre a na polícii, začína sa búriť celý národ. Nemyslime si, že je to kvôli tomu, že by všetci boli „Ficovi ľudia“; oni len nechcú byť súčasťou sveta, kde účel svätí prostriedky. Netvárme sa, že Ficovi niečo donášali ľudia z polície, veď si to aj vrabce čvirikali na streche, aké hry sa to tu dejú; médiá to komentovali v priamom prenose a informovali o týchto klebetách, ktoré mali aj novinári a ktoré aj novinári komentovali – ale len u Fica je to dôkaz o tom, že stále manipuluje s vyšetrovaním. A to je tá skutočná tragédia Slovenska: Fico je naozaj reprezentantom politickej strany, ktorá systematicky kradla; ale táto vláda je skutočne neschopná čohokoľvek zmysluplného a tak svoju neschopnosť zakrýva aroganciou a zúfalými činmi – čo sa navonok prejavuje rozkladom štátu a jeho inštitúcií a politickým pohonom na opozíciu a nepohodlných aktivistov – a hlavne stratou dôvery. A ani médiá nie sú nádejou, že by oni boli tou dôveryhodnou skupinou, ktorá to tu potiahne a nájde novú politickú generáciu – na rozdiel od dôb, kedy pomohli sa porátať s mečiarizmom.
Prečo to tak je? Lebo jeden neschopný politik s chybou osobnosti a veľkým egom a nebetyčnou aroganciou ale aj dobrým PR sa rozhodol, že bude proti všetkým – Richard Sulík zavádzal dlhodobo do slovenskej politiky špinavé politické kroky a tým rozbil a paralyzoval túto vládu, zničil jej reformnú legitimitu ako aj legitimitu novej politickej kultúry. On bol prvý, kto sa kamarátil pred vyše dekádou s Kočnerom a s ktorým sa radil aj o voľbe generálneho prokurátora; Kočner to však hral na viaceré strany a neskôr sa skutočne zblížil so SMERom, ktorému však cestu vydláždil práve Sulík zradou Radičovej vlády. Ale nemyslime si, že je to len jeho chyba, on je len súčasťou skladačky. Problémom sú otcovia všetkých strán – Igor Matovič, Boris Kollár a Andrej Kiska. Otázka za 100 bodov: čo ich spája okrem tejto vlády? Všetko sú to podnikatelia 90tych rokov, deti Mečiarovskej doby… Iste aj tu sa pohybujú na rôznych odtieňoch a stupňoch tej doby, ale všetko sú to kšeftári z 90tych rokov, ktorí začali svoju politickú kariéru počas prvej dekády tohto milénia… Stará a prekonaná generácia. Richard Sulík tak odhalil nielen seba, ale aj ostatných… A tak je súboj koalície s opozíciou súbojom mečiarovských časov s Ficovskými. A jedinou politickou alternatívou sú extrémisti… Toto je tá politická tragédia Slovenska – nemá modernú politickú elitu a alternatívu ku zdiskreditovanej minulosti.
Čo s tým všetkým má Dubajská kauza? Nuž napríklad to, že médiá len horko-ťažko informujú o prešľape Richarda Sulíka, ktorého Dubajská avantúra je zlyhaním najhrubšieho zrna – a to všetko ešte nevyšlo na povrch ale médiá sa nejdú pretrhnúť od investigatívy voči ich súčasnému miláčikovi.
Tak si zoberme, k čomu všetkému sa Richard Sulík priznal:
- Papalášstvo a rodinkárstvo (tu) – využil svoj vplyv na to, aby za štátne peniaze si užíval súkromný rodinný život. Porovnajme si to so štvanicou na Štefana Hollého, ktorý bol novinármi (právom) štvaný za porušovanie protipandemických opatrení kvôli cestovaniu za rodinou. Avšak to si hradil cesty sám a išiel na vlastné náklady počas víkendu. Richard Sulík sa naopak priznáva, že to urobil vedome a schválne – je málo s rodinou a tak si proste zobral rodinu na služobnú cestu. Súčasne však spravil z dcéry oficiálny personál a súčasť ministerského ansámblu a to za štátne peniaze.
- Systém našich ľudí (tu) – Richard Sulík sa priznal, že advokáta Zigu nominoval do Slovenských elektrární len preto, že mu ho odporúčala jeho dcéra. Tá dcéra, ktorá sa do Dubaja viezla za štátne v rovnakom lietadle so Sulíkom ako advokát Ziga, tentoraz síce formálne ako reprezentant štátnych energetických firiem. Ale podobne ako Sulík robí halušky v tričku SaS, tak aj advokát Ziga v skutočnosti sa prezentuje svojou advokátskou kanceláriou a prácu pre štát používa ako referenciu. A tie Slovenské elektrárne, ktoré sa spolu so Sulíkom zúčastnili snahy na hon na Občana S.
- Tunelovanie peňazí na reprezentáciu – teraz prídu informácie, ktoré nie sú zatiaľ verejne známe a ja som sa ich dozvedel ako klebetu – preto treba k tomu aj tak pristupovať. Slovenská reprezentácia na EXPO má totiž svoj bežný personál (hostesky a podobne). Ten však na rozdiel od Sulíkovej dcéry či jej bývalého šéfa nemá vraj kontrakt so štátom – majú vraj kontrakt s dvomi sprostredkovateľskými agentúrami – a tie agentúry majú kontrakt so štátom. V čom spočíva to tunelovanie? Napr. ubytovací príspevok na osobu reprezentácie je vraj 1000€, a k dispozícii je rezort priamo pri areáli EXPO. Tieto agentúry však údajne ubytovali slovenskú reprezentáciu v odľahlejšej časti, kde náklady na jednu osobu sú len okolo 300€. Rozdiel? Možno čistý zisk…
A teraz len počkať, či s tým niekto aj reálne vyjde von… Keby to bol Kollár, rozmazané by to bolo všade.
Poznámka na záver pre tých, čo si tiež začnú lámať hlavu nad tým, že akýmsi spôsobom mám so všetkým na Slovensku niečo spoločné, až to ani možné nie je. Nuž, tak pre túto konšpiračnú teóriu pridám vlastné polienko do ohňa (prosím, chápte že je to položart na vlastný účet, potvrdenie faktu že história je niekedy zvláštna ale aj ako príklad účelovej interpretácie skutočnosti). Súčasná vládna elita sa predháňala v tom, kto sa stretne s pápežom Františkom, jediný kto sa unúvať nemusel bol Občan S – pápeži totiž chodia za ním. V roku 1995 bol v Bratislave na dlhej pastoračnej návšteve pápež Ján Pavol II. a jednu z omší odslúžil aj v Petržalke v novom katolíckom kostole na námestí, ktoré sa dnes volá námestie Jána Pavla II. Bratislavský atlas pri lepšom pohľade odhalí, že je to len kúsok od známej Rovniankovej 14, v území pri Chorvátskom ramene, ktoré je stredobodom mojej aktivistickej snahy. Tento rok bol pápež však už o čosi bližšie, navštívil aj rehoľníčky priamo na Rovniankovej, rovno pod balkónom Občana S a TASR zachytila aj kto tu už pápeža čakal – Občan S so susedmi z Rovniankovej 14…
V nedeľu 12. septembra 2021 pricestoval na oficiálnu návštevu Slovenska pápež František. Počas návštevy, ktorá potrvá do 15. septembra Svätý Otec zavíta do Bratislavy, Košíc, Prešova a Šaštína. Stretne sa s troma najvyššími ústavnými činiteľmi, ale aj zástupcami židovskej či rómskej komunity. V Šaštíne je na programe svätá omša s homíliou Svätého Otca. Návšteva, ktorej mottom je “S Máriou a Jozefom na ceste za Ježišom” je prvou cestou pápeža Františka na Slovensko. Na snímke ľudia za plotom čakajú na pápeža Františka počas súkromnej návštevy v Centre Betlehem 13. septembra 2021 v Bratislave. FOTO TASR – Jaroslav Novák
