Vo filme Krstný otec sledujeme fiktívny osud Corleonovcov, ktorí sú jednou z mafiánskych skupín vládnucich New Yorku. Sledujeme ich osudy s filmovou dramatickosťou a napriek surovosti, sa akosi aj s hrdinami tohto filmu stotožňujeme; možno vďaka vedomiu, že ide stále len o film, ktorý nemá s tou skutočnou mafiou nič spoločné. V tomto smere sa Krstný otec odlišuje napríklad od filmu Casino, ktorý opisuje reálne skutočnosti. Tento film vo všeobecnom povedomí romantizuje predstavu o mafii; dokonca z nej pre niektorých robí lákavý fenomén. To čo ma na ňom zaujalo je Komisia, ktorá je skutočným kolektívnym orgánom (mafiánskej) vlády nad New Yorkom ako aj súboje o nadvládu (tu).
V modernej demokracii nie je legitimita vlády redukovaná len na výsledky volieb a napĺňanie volebných programov, hoci hrajú veľkú úlohu. V modernej demokracii je to neustály zápas víťazných politikov o presadenie ich volebných programov zákonnými spôsobmi v konflikte s inými legitímnymi hráčmi (vrátane oponentov) a to na základe Ústavy a právnych nástrojov pričom právo vytvára priestor pre realizáciu aj porazených alebo apolitických hráčov.
V praxi sme si zažili dve etapy demokracie v modernej histórii Slovenska. Bola to vysoko defektná demokracia 90tych rokov a demokracia začiatku milénia (ktorá pretrváva až dodnes). 90te roky boli typické mečiarizmom, ktorý bol okrem politického autokratizmu sprevádzaný aj tvorbou oligarchických štruktúr a zneužívania silových zložiek pre spoluprácu so skutočnou najbrutálnejšou mafiou. Lenže ani v týchto časoch nebolo všetko čierno-biele; zlé HZDS a dobré SDKÚ. Neboli to len tí zlí oligarchovia a mafiáni, ale celé spektrum podnikateľov, ktorý prežili až do dnešných dní. Niektorí z nich sa dali na politiku a tvoria súčasnú koaličnú vládu. Odmietajú mečiarizmus aj ficizmus (čo je pozitívne) ale generačne patria do doby 90tych rokov, preto nie sú schopní priniesť riešenia pre Slovensko, preto sledujeme ich veľké trápenie a preto sledujeme obnovu politických sklonov, ktoré právny štát narúšajú. Táto vláda je totiž vládou politikov doby mečiarizmu.
Bol to Vladimír Mečiar, ktorý predstavil vládny valec zo Zlatej Idky či následne udelil amnestie. Mysleli sme si, že táto vláda bude vládou osvietenou. Keď sme totiž protestovali za Slušné Slovensko, akosi sme predpokladali, že tí, ktorých si zvolíme budú akousi osvietenou spásou Slovenska. Preto zažívame sklamanie.
Politické inštinkty a vnímanie sveta súčasnými predstaviteľmi je podobné mečiarovmu vnímaniu – vyhraj voľby a môžeš všetko. Keďže však nedošlo k situácii, kedy by politický priestor ovládol jeden politický klan (strana), muselo logicky dôjsť ku koaličnej vláde. Avšak koalícia v dnešnom ponímaní ňou samou je ako mafiánske stretnutie rodín rozdeľujúcich si vládu nad Slovenskom. Všetko dôležité je potrebné rozhodnúť na koaličnej rade – nie na vláde; nie v parlamente, nie v právnom súboji ústavných činiteľov.
Ústavný systém bŕzd a protiváh je sústavne testovaný a skúšaný útokmi – na politických oponentov ale aj na iné ústavné a štátne orgány. Všetko v mene paranoje návratu zo SMERáckeho politického klanu – všetko, čo nie je v súlade so záujmami vlády či jej predstaviteľov označované za priateľov mafie, rozumej priateľov a vazalov SMERáckeho klanu. To však nie je pravda – Skutočnosť, že som proti SMERu a neželám si jeho vládu ešte neznamená, že súhlasím a želám si všetko, čo povie táto vláda.
Zatiaľčo politickému boju voči klanu SMERákov ale aj extrémistov sa ešte dá rozumieť, už sa nedá rozumieť boju s inými ústavnými činiteľmi (generálny prokurátor) alebo z Ústavy SR nezávislými autonómnymi subjektami (univerzity a občiansky aktivisti). Charakter súčasnej koaličnej vlády totiž je práve dôsledok kombinácie paranoje z návratu SMERáckeho politického klanu a podstaty koaličných lídrov ako biznismenov a politikov mečiarovskej éry ľahko prichádzajúcim k majetkom bez toho aby preukázali skutočné schopnosti. A to je súčasne jediné, čo ju ako tak drží pri živote, čo je nešťastie nielen pre nich samotných ale aj pre celé Slovensko a myslím, že Igor Matovič ako víťaz týchto volieb si to takto nepredstavoval; myslím si, že toto bol jeden zo skutočných dôvodov, prečo odišiel z premiérskeho kresla a premiérovanie nechal svojmu kolegovi Hegerovi…
Prečo som však začal tento blog úvahou o Krstnom otcovi? Lebo podľa mňa až táto vláda zaviedla Koaličnú radu ako Komisiu delenia vplyvu a riadenia štátu. Iste, nie žeby doterajšie vlády boli v tomto smere čisté – na to ale neslúžila koaličná rada, tá nečistota prebiehala až o level nižšie – na úrovni jednotlivých politických strán ako politických klanov. Dnes je to už na inštitucionálnej úrovni ministerstiev (ktoré patria len jednej strane, miesto vzájomnej krížovej kontroly), ktoré však práve preto potrebujú ochranu svojho straníckeho predsedu ako dona – práve na Komisii, pardon – na Koaličnej rade. A ešte jedna vec – z analýzy Krstného otca (tu) vidíme, že nie vždy je za útokmi a bojom o moc ten, kto ako vinník priam kričí; zväčša je to ten diplomatický a uhladený machiaveli. Ani v slovenskej Koaličnej rade ním nie je ani Kollár ani Matovič (a že majú mnohé iné chyby).
Róbert Fico je mladá nádej slovenskej politiky – ak sa na veci pozeráme optikou prelomu tisícročí. Mladý človek, ktorý nie je pokazený mečiarizmom ale ani mečiarovskými oligarchami; dokázal sa emancipovať od komunistickej SDĽ, ktorá predsa len bola pokračovateľkou a pohrobkom komunistov. Predstavoval nádej buď tzv. tretej cesty (v tom čase popuplárnej v Británii) alebo budovania modernej sociálnej demokracie, ktorá mala byť protiváhou vtedajšej SDKÚ.
Róbert Fico je predstaviteľom (podobne ako Dzurinda či Mikloš) druhej generácie slovenských politikov. Aj z tohto dôvodu bol nádejou pre Slovensko a aj z tohto dôvodu ho Slováci zvolili nakoľko už boli unavený z reforiem. Róbert Fico mal šancu ako nikto – mohol ťažiť z ovocia reforiem bez toho aby musel znášať zodpovednosť za ich aj negatívne dopady. A to mu stúplo do hlavy. Čoskoro si vytvoril vlastný systém našich ľudí – to bola éra kešu a Počiatka a aj preto v roku 2010 voľby prehral (bol síce prvý ale osamotený a vládu zostaviť nevedel). A tak vznikla Radičovej vláda do ktorej boli vkladané nádeje podobne ako do Dzurindovej; tá však padla vďaka Sulíkovej zrade a jeho kolaborácii s Kočnerom, ktorý to vtedy hral na obe strany.
Tak vznikla druhá vláda Róberta Fica, jednofarebná vláda SMERu. Retrospektívne – najmä v porovnaní s vývojom Orbána a Fideszu v Maďarsku ako aj PIS v Poľsku (kde po návrate týchto ľudí k moci začali demontovať právny štát a demokraciu a budovať istú formu autokracie karpatského typu) – je nutné byť k Ficovi relatívne vľúdny – neodklonil Slovensko k autokratickým formám vlády a nenarušil ústavnú rovnováhu rôznych orgánov. Myslím, že on je dokonca v tomto smere presvedčený demokrat ako aj to, že skutočne mu ide aj o obyčajných ľudí a preto je aj presvedčený sociálny demokrat. Len je súčasne ochranca zlodejov, ktorým súčasne umožnil fungovať vo vysokých štátnych funkciách.
Štát dnes ako aj za komunistov alebo za mečiara mal problém absencie kvalitných ľudí; SMER to riešil novou elitou, novou politickou šľachtou, ktorá mala spravovať štát relatívne profesionálne a odmenou jej nebol slabý tabuľkový plat ale možnosť chovať sa ako politická šľachta, ktorá má svoj vazalský systém, na vrchole ktorého je lojalita k Róbertovi Ficovi a pod ňou hierarchia jednotlivých SMERákov a im lojálnych ľudí.
Súčasný Róbert Fico nie je v ničom odlišný od Fica z roku 2012 – je to kombinácia presvedčeného sociálneho demokrata a hlavy systému našich ľudí. On skutočne robí politiku, ktorá má byť na prospech sociálne cítiacich ľudí a na prospech jemu elitnej politickej šľachty, ktorým dovolí spravovať štát. Nevšimol si však, že to do dnešnej doby a našej spoločnosti už dávno nepatrí.
Mgr. Marián Kotleba, Ing. Mgr. Milan Uhrík, PhD ale aj ďalší z ich politického košiara sú skutočne vzdelanými ľuďmi, ktorí na rozdiel od súčasných členov koaličných klanov svoje často viacnásobné tituly získali čestne. Oni sú vzdelaní ľudia, oni len robia nekultúrnu politiku zla a hlásia sa k tým najobludnejším politickým odkazom minulosti, ktoré moderná doba priniesla – rôzne formy a nové odrody fašizmu a nacizmu. Dokonca práve vzdelanosť si títo ľudia dali za svoju charakteristickú črtu – ktorou chceli maskovať, zakryť a legitimizovať svoju odvrátenú tvár.
Uhrík si tak pravdivo môže budovať svoju povesť človeka, ktorý získal poctivo nielen vzdelanie, ale aj živobytie. To je to, čo ho odlišuje od podvodníkov koaličných ale aj ostaných opozičných. To je súčasne aj to, čím oslovuje ľudí – poctivosťou, od poctivosti k poriadku. Až to ďalšie nevypovedané od poriadku k diktatúre je dôvodom na obavu – avšak väčšina jeho priaznivcov mu verí práve z dôrazu na poctivosť a poriadok a riziko diktatúry bagatelizuje až ignoruje – myslia si, že sa to dá zvládnuť, podobne ako si to mysleli Nemci ktorí si mysleli, že môžu zvoliť Hitlera ako riešenie politickej krízy začiatku 30 rokov minulého storočia – veď to riziko predsa dokážu mať pod kontrolou.
Tu však podobnosť s nástupom Hitlera k moci spred 100 rokov nekončí. Weimarská republika bola veľmi demokratickou a kultúrnou krajinou; žili v nej však pohrobkovia ríšskeho militarizmu, ktorí následne boli základom Hitlerovskej NSDAP (napríklad Ludendorf a jeho teória kudly do chrbta boli to, čo Hitlerovi vydláždilo cestu k moci, hoci to nebolo ani rýchle a ani priamočiare). Aj na Slovensku zažívame práve taký istý charakter doby.
Tým skutočným elementom, ktorý znamenal úspech pre Hitlera bola kríza Weimaru, ktorá vyčerpala svoje demokratické osobnosti a ľudia si mysleli, že môžu využiť Hitlera, na zvládnutie a prekonanie tejto krízy s tým, že ho budú mať pod kontrolou iné zložky moci resp. že ho odvolajú vo voľbách. Tento osudný omyl a čo z neho vzišlo je už dnes len históriou; avšak stále živou históriou, ktorá má praktický a žívý dopad. Nástup Hitlera k moci je poučný nielen v tom, aby sme v Európe nedali priestor novodobým nacistom (v tom je viac-menej zhoda nielen na Slovensku ale v celej Európe), ale aj v tom, aby sme nedali priestor žiadnemu zlu pod traumou súčasnej polarizácie a traumatizácie spoločnosti.
Výsledkom spolupôsobenia uvedených skupín je súčasná absurdná situácia na Slovensku.
Vládna koalícia (stredopravá, konzervatívno-liberálna ?!) sa na jednej strane môže hrdo chváliť tým, že nebola zlodejmi ani za mečiara ani za fica, ale na druhej strane má spoločnú históriu rôznych drobných podvodov (diplomovky) a neschopnosti čeliť komplexným výzvam dneška. Sú to ľudia, ktorí si veci zjednodušujú a preto podvádzajú. Nie preto, že by chceli kradnúť, ale preto, že nevedia ako dosiahnuť cieľ čestne a férovo. A to bolo v dobách mečiara to lepšie, čo sme na Slovensku mali ale súčasne je to to, čo už na Slovensku nechceme a čo Slovensku už nestačí.
V protiklade k tomu tu máme ľavicovú opozíciu, ktorá tu úspešne budovala sociálny, demokratický právny európsky štát; súčasne však mnohí z nich chceli kradnúť a preto štát spravovali tak, aby to umožnili. Táto ich schizofrénia je súčasne to, čo je na nich chorobné čiže politicky a spoločensky toxické; sociálne zmýšľajúci demokrat totiž nemôže byť zlodej a zlodej nemôže byť sociálne zmýšľajúci demokrat a predsa takých na Slovensku máme.
Politický priestor potom už dopĺňajú len poctivý poriadkumilovný pravicoví extrémisti.
Avšak Slušní Slováci môžu mať aj iné cítenie a presvedčenie, ako je tomu v prípade aktuálnej! Ja osobne som demokrat, ktorému je blízka politika zelených európskych strán, teda vyvážená moderná stredová politika zameraná na ekologické ale aj sociálne témy. Taká na Slovensku absentuje úplne – čo je na súčasný európsky spoločenský diskurz ekologickej a klimatickej krízy úplne absurdné. Ale nie menej absurdné ako to, že sociálny demokrati sú zlodeji, poriadkumilovní poctivci pravicoví extrémisti a úspešní podnikatelia sú úplní neschopáci.
Požiadavka ľudí za Slušné Slovensko však bola taká, že sme chceli politikov, ktorí by boli poctiví a poriadkumilovný, sociálne cítiaci demokrati, ktorí pozdvihnú ekonomiku, čiže niečo dobré z každého z uvedených skupín. Rozčarovanie a traumu Slovensko má preto, že sme si zvolili neschopákov, ktorý porazili zlodejov tak, aby sa k moci nedostali extrémisti.
Táto trpká lekcia však nutne do popredia dáva otázku – ako z toho von? Vidíme, že svet nie je čiernobiely a ani Slovensko nie je čiernobiele. Vidíme, že politická reprezentácia nereflektuje celonárodnú objednávku – to však môže viesť len k dvom postojom: apatii a občianskej angažovanosti. To je návrat do obdobia normalizácie, ktoré sme na Slovensku už tiež mali… Na jednej strane diktát strany, ktorý sa snažil kúpiť ľudí hmotným zabezpečením výmenou za ich apatiu; na druhej súdržnosť ľudí, ktorí sa nepoddali a práve svojou spoločenskou angažovanosťou de facto do veľkej miery režim neutralizovali. Nezabránili však veľkým škodám (na hospodárstve, životnom prostredí ale aj morálnom stave spoločnosti).
V Československej socialistickej republike totiž bola nulová demokracia a zavedená diktatúra, súčasne však paradoxne bol silný právny štát ale aj silná občianska spoločnosť. A málokto vie, že v ČSSR počas celej jej existencie legálne fungovali tri rôzne politické strany. Len tu nebola sloboda.
Niektoré formy spoločenskej a občianskej angažovanosti, ktoré si Slováci našli počas normalizácie sú v skutočnosti pozitívnym javom – je to napríklad aktivizmus. Nielen kolaboratívny aktivizmus (akcie Z, národný front pozostávajúci z neškodných záhradkárov a rybárov) ale aj disidentský aktivizmus (Bratislava nahlas!, Havel) a celá plejáda medzi tým. To čo nás spájalo je, že politická reprezentácia nás v skutočnosti nezastupuje, ale štát sme si v skutočnosti budovali (za daných možností a obmedzení) pre seba a naše deti; čo sa prejavilo v legendárnom hesle Skaličanov „enem pro nás a naše deti“, čo sa sa však vzťahovalo k miestnej historickej šibenici (tu). Záhoráci dali Slovákom tú danosť, že sme milovníci šibeničného až absurdného humoru, ktorého modernou formou bol Lasica so Satinským. A smútok za Lasicom a Satinským je to, čo podľa mňa je dôvodom smútku mnohých Slovákov za bývalým režimom (zamýšľal som sa nad tým tu).
Slováci totiž majú unikátnu a vysokokvalitnú vlastnosť a schopnosť – napriek nepriazni osudu, ktorá sa prejavuje dobovými politicko-spoločenskými pomermi – si Slováci zachovávajú zdravý nadhľad, šibeničný až absurdný humor, sedliacky rozum, vzťah ku svojej krajine a schopnosť poctivej práce. A tým vždy dokázali prekonať nepriazeň osudu a nad nepriazňou v skutočnosti zvíťaziť.
Aj dnes si potrebujeme budovať Slovensko „enem pro nás a naše deti“ – Slovák to však nechápe extrémisticky alebo nacionalisticky ale skôr v zmysle medzigeneračnej zodpovednosti (potrebujem pracovať, aby som nakŕmil deti a doopatroval rodičov), miestami sebecky ale s humorom. To je súčasne jedným z pilierov a definícii udržateľnosti, ktorá je ústrednou témou svetového hľadania odpovedí na súčasné výzvy v hospodárstve, ekologickej kríze ako aj požiadavkách na spravodlivú transformáciu hospodárstva na zelené a sociálne udržateľné.
Vzťah ku svojej krajine je podstatou záujmu Slováka o veci verejné – politika ho frustruje, unavuje a rozčuľuje ale napriek tomu sa k nej až obsesívne vracia. Je to preto, že má vzťah ku svojej krajine, ktorá mu dáva obživu a umožňuje nakŕmiť deti a doopatrovať rodičov. Slovák to v histórii však prejavoval poctivou robotou (na rozdiel od angličanov alebo holanďanov, či američanov, francúzov a španielov sme neboli obchodníci a nekolonizovali sme svet). Bohatstvo Slovenska však pochádza z jeho prírody a prírodných zdrojov (zlato, striebro, meď), čiže rudohorné baníctvo (v kontraste s uhoľným baníctvom, ktoré je základom klimatickej krízy). Práve rudohorné baníctvo spôsobilo, že na Slovensku bola prvá technická univerzita na svete, ktorá mala banskú a lesnícku univerzitu (štúdium o technológiu baníctva a udržiavane lesov, ktoré bolo zdrojom suroviny pre bane). Práve baníctvo na Slovensku (v kontraste s uhoľným baníctvom inde vo svete, ktoré bolo zdrojom klimatickej krízy alebo baníctvom diamantvo, ktoré bolo zdrojom kolinializmu) je prejavom, že vzťah ku krajine zakódovaný v Slovákovi sa pretavil na prírode blízkom avšak vysokotechnickom technologickom pokroku založenom na znalostiach – tradícia, ktorá je vyžadovaná aj dnes. Prečo to nemáme dnes? Lebo nacionalizmus, ktorý (v našom prípade skôr narodnooslobodzovací boj) viedol k tomu, že sme po Veľkej vojne získali slobodu ale aj k tomu, že banská univerzita bola presťahovanáa do Miškolca a postupne zanikla. Avšak, že to funguje máme dokázané v Rakúsku – Mária Terézia v rámci svojich reforiem (ktoré boli aj pozemkového charakteru) nariadila, aby sa poznatky štiavnickej univerzity aplikovali v starostlivosti o lesy v Rakúskej časti monarchie – a preto je dnes Rakúsko dnes zelenou veľmocou – lebo sa to naučili od nás.
Vzťah ku krajine sa však prejavil aj inak – starostlivosťou o prírodu. Typickým prototypom Slovenskej dediny či prírodnej krajiny sú Orava, Kysuce či Liptov prípadne Tatry. Všetko súčasť niekdajšieho Turzovského panstva, ktorý skúšal rudonosné banské šťastie aj vo svojom panstve (jedna z prvých uhorských hút je dnes pod hladinou Oravskej priehrady) – avšak Tatry ani Fatra nie sú rudonosné masívy. Turza teda musel hľadať zdroj bohatstva jeho panstva inde – našiel ho v poľnohospodárskej výrobe, ktorý bol založený na prírode blízkom hospodárení, čo bol aj základný princíp fungovania Turzovho komposesorátu. To je mimochodom aj základ moderného prístupu ochrany prírody a krajiny založenom na symbiotickej spoluexistencii človeka a nečlovečej prírody a ich vzájomnej rovnováhy. Ale aj základ rovnováhy medzi produkciou (teda ekonomickou činnosťou) a prírodou (ekológiou) pri zohľadňovaní potrieb človeka (sociálna oblasť), čo je súčasne ďalší z pilierov udržateľnosti hospodárstva.
Poctivá robota, kedy Slovák robil na svojom a svoje si nedal a do cudzieho sa nestaral bola súčasne aj zdrojom veľkého bohatstva Slovákov. Len nie vždy sme ho vedeli aj doceniť v jej rozličných formách a podobách. O Slovákoch sa vravelo, že sú zaostalí – v skutočnosti sme dobu predbehli.
Ako to teda celé vyskladať, aby to fungovalo? Čo Slovensko potrebuje? Ako sa má Slušné Slovensko vyskladať? Nuž, Žilinkom a Občanom S. Obaja totiž strážia zákonnosť a verejné záujmy v kontraste s politickými či ekonomickými záujmami rôznych skupín. Obaja majú silné ústavné postavenie ale súčasne aj preto sú obaja pod neustálym tlakom. To, ako obstojí Žilinka s Občanom S je súčasne testom Slovenska ako právneho štátu a občianskej spoločnosti.
Generálny prokurátor je totiž ústavným činiteľom, ktorý je na úrovni prezidenta, predsedu parlamentu, premiéra či predsedu Ústavného súdu. On nie je personálne podriadený politikom (aj keď tí ho volia). Parlament síce volí generálneho prokurátora, ale ten je nezávislý a nie je personálne parlamentu podriadený; teda nepodlieha ani v prenesenom význame politickým očakávaniam a požiadavkám, ktoré na neho tí istí politici kladú prí výkone jeho funkcie. Naopak, členovia vlády sú dvojnásobne podriadení – personálne a priamo premiérovi ale vecne z hľadiska kontroly zákonnosti sú podriadení generálnemu prokurátorovi, parlamentu ale aj Ústavnému súdu – to je ten ústavný systém bŕzd a protiváh! A to je súčasne aj dôvodom politického boja o dobitie Žilinku – Fico ho potrebuje dobiť aby bol jeho človek, aby prostredníctvom dohľadu zákonnosti možno oslobodil jeho ľudí; avšak vláda ho potrebuje, aby nekontroloval a neupozorňoval na jej neschopnosť dosahovať výsledky zákonnou cestou. Kontrola zákonnosti je totiž pomocou pre poctivého avšak strašiakom nielen pre zlodeja ale aj pre nepoctivca ktorý zákon porušuje síce nie preto, aby kradol, ale aby dosahoval iné ciele. Jedno aj druhé je v právnom štáte neprípustné.
V každom právnom a modernom demokratickom štáte je potrebná občianska spoločnosť, ktorá má právo podielať sa na faktickej moci a dokonca politickej moci v istom zmysle aj konkurovať – v demokratickom a právnom štáte sú vytvorené inštitúty, inštitúcie a pravidlá, ktoré to umožňujú. Nie je to len referendum (ktoré je v poslednej dobe populárne práve pre snahu politikov ho dobiť a ovládnuť, aby jeho prostredníctvom prekonali výsledky volieb) ale aj občianske združenia, ale aj iné formy mimovládnych organizácií, ktoré majú za svoje cieľe rôzne formy verejnoprospešných cieľov a tak prinášajú osoh celej spoločnosti ako aj jednotlivcom.
A v tom je zase príznačný útok na Občana S – išlo o pokus nepoctivého zákerného politika, ktorý chcel pomôcť nepoctivým developerom ale aj nepoctivým úradníkom aby ich občianska spoločnosť nekontrolovala. Ekologické spolky sú v moderných demokratických a právnych štátov vnímané ako „advokáti“ životného prostredia a verejného záujmu a zároveň neštátni kontrolóri v tejto oblasti. Že sa politik útokom na Občana S snažil pomôcť nepoctivým podnikateľom som vysvetlil tu, tu, tu a tu – tí, ktorí sa k Sulíkovi pridali buď mali následne pre nezákonnosť rozhodnutia zrušené, alebo to boli tí, ktorí už aj v minulosti nosili peniaze v alobale – teda všetko rôzne formy nepoctivosti. Na druhej strane som pomohol celému radu poctivých podnikateľov: na celom Slovensku je už štandardom zelená strecha či parčíky v okolí domov, presadzujú sa rôzni výrobcovia ekologických stavebných materiálov, poctivejšie sa rozmýšľa o využívaní územia. A samozrejme som pomohol aj bežným ľuďom, ktorí si nevedeli pomôcť sami.
Som preto hrdina? Som preto nejaká elita? Nemyslím si, že som hrdina v ponímaní toho, že by som urobil niečo výnimočné alebo že by som bol v akomkoľvek význame tohto slova elitou. Som však líder a príklad v oblasti moderného a inovatívneho environmentálneho a občianskeho aktivizmu – ako „profesionálny občan“ v tomto zmysle slova hrdinom som. Takých nás je však mnoho.
Je Žilinka hrdina? Nie je, len si robí svoju robotu (na rozdiel od Trnku, či od Kováčika). Potrebujeme potrestať zlodejov, ale nie nezákonne. Potrebujeme vyčistiť Slovensko – ale nielen od zlodejov ale aj nepoctivcov a extrémistov. Potrebujeme generálneho prokurátora, ktorý stráži čistotu nielen trestného práva, aby sa z očisty spoločnosti nestali čistky, potrebujeme generálneho prokurátora, ktorý sleduje zákonnosť a čistotu aj zvyšnej (netrestnej) časti .
Lenže žijeme divné a absurdné časy. Pre budovanie moderného a demokratického Slovenska potrebujeme aby všetci štátni úradníci boli takými drobnými hrdinami; nie zlodejmi ani nepoctivcami. A potrebujeme, aby všetci Slováci poctivo robili zo vzťahu k svojej krajine pre seba a svoje deti; možno ešte aby aj susedovi pomohli.
To vytvára priestor medzi nové osobnosti, ktoré budú príkladom. Slovensko potrebuje osobnosti, ktorých má málo a potrebuje sa zbaviť celebrít, ktorých má naopak až príliš. Platí to pre každú oblasť a nielen pre politiku. Ale keď sa pozrieme do každej oblasti, všade sa nájdu drobní hrdinovia hodní nasledovania. Miestni farár, ktorí sa súčasne stará o rómov; piati nadšenci, ktorí chránia a obnovujú pamiatky, množstvo dobrovoľníkov… Tí noví hrdinovia a nové osobnosti spoločenského, politického, kultúrneho a neviemakého života sú medzi nami – sú však zdanlivo neviditeľný. Obnova Slovenska a hnutie za Slušné Slovensko znamená, že hľadáme a vytvárame priestor pre tých slušných a vytesňujeme zlodejov a nepoctivcov. Obnova Slovenska spočíva v tom, že sa vedome vrátime a hrdo budeme hlásiť k svojej podstate a minulosti a súčasne budeme žiť slobodne a svetovo ako len táto Európska únia nám umožňuje.
Ja sa o Slušné Slovensko snažím v ekologickej a environmentálnej oblasti.