Pre mňa je Milan Lasica predovšetkým humorista, všetci predsa poznáme jeho inteligentný a sexy humor a štýl. Neuvedomujeme si však, že Milan Lasica je Občan Lasica – človek, ktorý svojim životom pomáhal budovať Slovensko, kultivovať Slovákov a dať Slovensku nasledovania hodný vzor. Aj mne toto doplo až na druhý deň po jeho smrti keď som si znovu prečítal jeho posledný rozhovor (tu).
Milan Lasica bol humorista – a ako taký bol pre režim podľa vlastných slov nebezpečný. Humor totiž nedokázali ovládnuť, nedokázali ho spútať. Komunisti nemali problém s politickou satirou, ktorá zastierala diktatúru a navodzovala zdanie možnosti kritiky, lebo tú vedeli kontrolovať, vedeli ju udržať v medziach, kedy si ľud ventiloval svoju frustráciu ale nespôsobil žiadne spoločenské zmeny. Na rozdiel od humoru Milana Lasicu. Ten nám dával slobodu – slobodu smiať sa. A to vedeli všetci diktátori, že je najnebezpečnejšia sloboda – oslobodzuje od strachu, ktorou diktátori ovládali spoločnosť (tu). Humorista Milan Lasica teda už len tým, že bol kým je a robil to, čo mu bolo vlastné sa stal Občanom Lasicom – osloboditeľom, vzorom a hrdinom.
Prečítal som si mnoho eulógií úprimne či povinne trúchliacich osobností a médií (napr.: tu, tu, tu, tu a tu) a tieto presne potvrdili moju domnienku. Občan Lasica svojou tvorbou a životom bol vplyvnejším a väčším „ministrom kultúry“, ako všetky Milanové a Maďaričovia… Občan Lasica totiž slovenskú kultúru tvoril a formoval a to je viac, ako urobili všetci politici za posledných 200 rokov… Nepamätáme si ani ich mená (aj ja som si Maďaričove meno musel vygúgliť, lebo som ho už zabudol). Ale Milan Lasica ostane medzi velikánmi ako bol Štúr, Bernolák, Sládkovič… Národný buditeľ a národný kultivátor. Vďaka Vám, pán Lasica, za Váš život a za to, čo ste pre nás urobili.
Je to odo mňa trúfalé, drzo sebavedomé až arogantné – ale aj ja sa vidím v oblasti ekologického aktivizmu podobne – svojou dlhoročnou činnosťou prispievam k formovaniu Slovenska ako zeleného. A rovnako ako Milan Lasica je môj odkaz ďalekosiahlejší, než si dnes ktokoľvek (vrátane mňa) dokáže predstaviť. Okrem pocitu sebavedomia a hrdosti ma však chytá aj strach z pýchy a arogancie – mám rešpekt z toho, čím sa môžem stať. V ekológii a zelenej transformácii Slovenska môžem byť tým, čo bol Milan Lasica v kultúre. Inovátor, ktorý sa po svojom bombastickom nástupe stal pre aktuálny establišment nepohodlným aby si svojou mravenčou robotou získal rešpekt všetkých… Je to pre mňa veľká výzva a sám neviem, čo si s ňou počnem.
Avšak vďaka Milanovi Lasicovi som si uvedomil prečo je na Slovensku taká nostalgia za komunizmom. Je to paradoxné, lebo všetky historické, politologické aj sociologické štúdie dokazujú, že počas celého 20teho storočia bola veľka nespokojnosť a nestotožnenie s komunistickým režimom – tak prečo tá nostalgia? Podozrenie som mal už dávno, ale až pri čítaní posledného rozhovoru s Milanom Lasicom som to definitívne pochopil a prijal. Za komunizmu totiž bola paradoxne väčšia miera sociálnej spravodlivosti, väčšia miera sebarealizácie a bol funkčnejší právny štát a občianska spoločnosť ako sú dnes. Od polovice 70tych rokov, teda od nástupu Husáka – bol tvrdý návrat k právnemu štátu a aj komunisti sa mu musel podvoliť. Samozrejme, právny štát bol komunistami zdeformovaný a unesený – avšak boli jasné pravidlá a kto ich poznal a vedel s nimi pracovať, dokázal aj pozitívne nemožné a to aj bez toho, aby bol súčasťou systému. Slovák teda nemá nostalgiu za komunizmom, ktorý ho zotročoval, ale práve za opakom, za slobodou ktorú mal a o ktorú prišiel – možnosť sebarealizácie a občianskej participácie, ktorá mala reálny pozitívny dopad aj v ťažkých časoch.
Komunisti totiž založili diktatúru v Československu – v krajine, ktoré bolo prvou modernou demokraciou v Európe založenou na princípe sebaurčenia národov, ktoré malo silné demokratické tradície a občianske inštitúcie si totiž nie je možné zotročiť. Je však možné ich dočasne zastrašiť a skorumpovať. Preto sa komunisti tvárili ako ľudovodemokratické zriadenie – zastrašili a skorumpovali predstaviteľov občianskeho života v podstate mafiánskymi metódami 50tych rokov výmenou na participácii na benefitoch vtedajšieho oligarchického systému. Nič iné totiž komunistický režim v Československu ale ani napr. v Rusku nebol a potvrdzuje to podobný vývoj po páde východného bloku. A tak ako ľudáci sa po páde Tisovho režimu stávali eštébakmi, tak aj po páde komunizmu sa mnohí transformovali na premiérov a zdanlivo vážených podnikateľov. A mafiánskym spôsobom zastrašili spoločnosť, aby ich dokázali skorumpovať. O tom bola doba Mečiara ale aj Fica. A o tom je, aká doba nastane teraz – chceme to inak, chceme to lepšie. Chceme Slušné Slovensko.
Napriek stiesňujúcim pocitom, poznajúc históriu, mám dôveru v Slovákov, že sa rozhodnú správne a že sa vo Svete nielen osvedčia, ale môžu mu ísť aj príkladom. Máme na to totiž historické dôkazy: za Uhorska sme boli zdanlivo podrobení, ale len zdanlivo, nešlo nám totiž o veľkú politiku a intrigy ale o svoje pole. Slovák je totiž spätý so svojim krajom a kultúrou. Sme tak podobný na Afganistan, ktorý tiež nedokázali podrobiť ani Rusi ale ani Amerikánci (tu a tu). Ako píše Leonid Beršidskij, práve spätosť s krajom a našou vlastnou kultúrou je dôvodom, prečo Slovákov nikdy nikto nepodrobil; len dočasne obsadil. Ale na rozdiel od slov Lucasa Edwardsa, nepotrebujeme ani Rusov ale ani Američanov, aby nám pomohli prevziať za svoju krajinu zodpovednosť – na to tu máme a vždy sme mali silnú občiansku spoločnosť. Slovenský národ totiž vždy dal sám sebe dcéry a synov, ktorý ako bájni rytieri spod Sitna vyšli práve vtedy, keď ich bolo najviac treba: Štúra a jeho bandu, Štefánika a Hodžu, Gabčíka, Husáka a Dubčeka… A samozrejme aj Milana Lasicu.
Komunisti boli predovšetkým zlodeji – ukradli si národné hnutie na posilnenie svojej moci; za týmto účelom budovali národný mýtus založený na prvom slovenskom „komunistovi“ Jánošíkovi, ktorý bohatým bral a chudobným dával (hoci to bol len obyčajný dobový kriminálnik). Ukradli si prírodu a kultúru – ktorú demonštrovali najmä hmotným budovaním Tatier a silenou podporou folklóru. Ukradli si hospodárstvo a jeho transformáciu z agrárnej krajiny na modernú priemyselnú – budovateľský ošiaľ totiž nebol komunistický ale prvorepublikový – kedy sme si sami sebe budovali republiku. Na Slovensko však oproti Čechám prišla významnejšia industralizácia až po vojne… Ukradli si vlastenectvo sokolskej tradície a všesokolské zrazy zmenili na Spartakiádu a medzivojnové vlastenectvo na budovanie československej ľudovej armády. Vyšlo im to, lebo stalinsko-brežnevovské metódy mafiánskeho štátu, ktorý hrozil otroctvom a záhubou celého ľudu sa rozhodol efektívne zneutralizovať Gustáv Husák – a to čo je dnes neakceptovateľnou korupciou a vládou mafie bolo v čase okupácie Ruskom jediným spôsobom prežitia a zachovania si faktickej slobody. Lebo keď dvaja robia to isté, nie je to to isté.
A nie je náhodou, že predstaviteľom tzv. Pražskej jari bol Bratislavčan Dubček, ako nie je náhodou ani to, že predstaviteľom normalizácie bol Slovák a obeť stalinských čistiek Gustáv Husák. Dubček bol totiž, podobne ako Husák, predstaviteľom liberálnej odnože KSČ (a aj v tomto sa prejavuje fakt, že to boli Slováci, ktorí boli zdrojom liberalizácie a volania po slobode a aj ju presadili). Dubček bol však idealista zatiaľčo Husák bol pragmatik. Normalizácia tak bola aktom národnej záchrany, kedy v situácii, keď sme čelili najväčšej sovietskej invázii v dejinách (podľa mňa väčšej než je Ruská angažovanosť na Ukrajine, Moldavsku či Podnestersku dnes, alebo americké nasadenie v Iraku) sme túto hrozbu dokázali efektívne neutralizovať a zvládnuť – ruské vojská síce boli disklokované na území Československa, avšak len vo vymedzených častiach s tým, že do vývoja aktívne nezasahovali. Predstavovali však neustálu hrozbu podobne ako prítomnosť Černáka alebo SIS v 90tých rokoch. Husák si uvedomil, že to neporazí – môže to však zvládnuť ak bude s Ruskom kupčiť. Československo sa stalo reálnym Ruským protektorátom ako bolo vojnové Slovensko za Tisu. Ako zarytý komunista bol akceptovateľný pre tvrdú komunistickú líniu chránenú Moskvou ale ako predstaviteľ liberálnej frakcie bol zárukou relatívnej voľnosti aj pre liberálov a ako obeť stalinských čistiek bol aj odporcom podobných metód a teda osobným garantom spoločenského kľudu. A tak nastala normalizácia – neustále presadzovanie sovietskej agendy v každej spoločenskej oblasti efektívne neutralizovanej tzv. ľudovou demokraciou, t.j. občianskou participáciou v rámci štruktúr KSČ. Aj čistky v štátnom aparáte sa obmedzili akurát na šikanu a dočasné obťažovanie, kým sa situácia nezastabilizovala a schopní ľudia sa stali výrobní námestníci v podnikoch hoci boli politicky nespoľahlivý. Tancovanie na ostrí noža, ktoré však spôsobilo Havla, Chartu 77 a v konečnom dôsledku Nežnú revolúciu. Hoci to tak Dubček s Husákom nemysleli a my si to dnes neuvedomujeme – hnutie Za Slušné Slovensko je len pokračovaním Pražskej jari – je to súčasť politickej emancipácie a dozrievania Slovenska a Slovákov.
História sa tak opakuje – Doba Mečiara bola ako 50te roky poznačená násilým, nútenými hospodárskymi zmenami a ďalšími boľačkami a spôsobením veľa neprávosti. Vláda Dzurindu bola ako Pražská jar – nadýchnutie a zvrátenie nebezpečnej cesty. A roky Fica boli novodobou normalizáciou… A dnes znovu prežívame Nežnú revolúciu, teda revolúciu Za Slušné Slovensko. Gustáv Husák a Milan Lasica nemohli byť ideologicky a politicky odlišnejší; čo ich však spájalo bola túžba po slobode (hoci každý si ju predstavoval inak) a snaha reálne pomôcť Slovensku – Jing a Jang; voda a oheň. A ich odveký a stále trvajúci súboj rôznych princípov a východísk. Systém vtedajšej polarizácie založený na vládnucej KSČ a disentu nie je priveľmi odlišný súčasnej polarizácii na tzv. demokraticku koalíciu a opozíciu. Iste, Husák vďaka svojej úlohe pri normalizácii ostane prinajlepšom kontroverznou osobou slovenských dejín, ale takých majú všetky národy kopu: Napoleon, Bismark, Peter Veľký. Všetko dobyvatelia, imperialisti a nacionalisti ale súčasne aj do veľkej miery presadzovatelia pozitívnych spoločenských zmien. A Lasica naopak ideálom a hrdinom ako bol Havel, Budha či Martin Luther King. Ale aj v tomto rozmere sa prejavuje svetovosť Slovákov – v skutočnosti v ničom nezaostávame za najväčšími a najúspešnejšími národmi Sveta.
Slovák tak neplače za Gustávom Husákom, keď si spomína na bývalý režim, ale plače a chýba mu Milan Lasica, či Václav Havel… Nežná revolúcia tak nemala zničiť a zrušiť všetko, čo bolo za bývalého režimu – mala nás zbaviť len neslobody. Normalizácia a jej metódy spoločenskej manipulácie založenej na korupcii tak mali uľahčiť a liberalizovať život pod faktickou okupáciou a protektorátom Sovietskeho Ruska lebo len to bol spôsob ako zachrániť režim a vyhnúť sa občianskej vojne a v podstate samovražednému povstaniu proti okupantom. Keď však okupant začiatkom v roku 1991 z Československa definitívne zmizol – normalizačný systém sa automaticky odhalil – stal sa zlým a zotročiteľským. Tak ako sa z Napoleona osloboditeľa stal Napoleon dobyvateľ a diktátor. Veľkú francúzsku revolúciu si Francúzi tiež nepripomínajú kvoli jakobínskemu teroru a nástupu Napoleona ale vďaka tomu, že umožnila vznik moderného Francúzska založeného na občianskych slobodách. Myslím, že aj aj Slovák má podobný sentiment k bývalému režimu z podobných dôvodov – Slovák nie je nostalgický preto, že mu chýba komunistický a sovietsky okupant a diktátor (teda komunistický režim) – ale chýba mu skúsenosť ako aj v takýchto podmienkach dokázal so cťou obstáť a v konečnom dôsledku zvíťaziť. Lebo v súčasnej normalizácii sa cíti frustrovaný, bezmocný a nevidí žiadne východisko.
Čo s tým však má zase Ján Budaj a Občan Slávik? Veľa. Ján Budaj je totiž disident, ktorý sa v 80tych rokoch 20teho storočia v Bratislave zasadzoval za ekológiu a zelenú obnovu Bratislavy založenú na občianskej participácii a aktivizme – a ako taký sa stal nepriateľom režimu. Podobne ako sa stal nepriateľom režimu aj Gustáv Husák v 50tych rokoch, Dubček a Lasica koncom 60tych. Avšak podobne ako Juraj Šeliga počas protestov Za Slušné Slovensko, počas Nežnej revolúcie sa stal tribúnom ľudu aj Ján Budaj. Ekologický aktivizmus mal celospoločenský dosah (podobne ako humor Milana Lasicu). Avšak Ján Budaj, čeliaci realite éry Mečiara a následnej Doby Fica sa rozhodol (podobne ako Husák čeliaci Brežnevovi či Šeliga Ficovi) pre pragmatickú kolaboráciu – stal sa politikom, aby presadil aspoň časť svojej agendy. Kto však chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť. A tak sa aj Ján Budaj „zapredal“ a aplikuje rovnaké pracovné metódy ako tie, voči ktorým sme sa postavili Za Slušné Slovensko
Ján Budaj totiž čelí politickej realite (na jednej strane človek Igora Matoviča, na druhej čeliaci snahe o kontrolu ľuďmi Eduarda Hegera; programom ekológ čeliaci ekonomickému protekcionizmu Richarda Sulíka či biznisovému pozadiu Borisa Kollára; z hľadiska občianskeho aktivizmu jemu osvedčení a lojálny aktivisti starej školy verzus nezávislé samorasty ako je Občan Slávik). Z podobných dôvodov ako Husák sa teda Budaj rozhodol pre systém našich ľudí aplikovaných v jeho interpretácii. Ján Budaj totiž nikomu neverí – len svojim ochranárom. Preto sa odstrihol úplne od všetkých a všetkého, aby presadil aspoň časť aktivistickej ochranárskej agendy (najmä agendu národných parkov), čo spôsobilo jednaj nedostatok odborníkov v štátnej správe životného prostredia a súčasne obsadzovanie vedúcich postov na ministerstve jemu vernými ochranármi. A v oblasti reálnej politiky, ktorá je často o kompromisoch urobil v tejto probiznisovej vláde veľký obchod – koaličný partneri budú súhlasiť s Budajovou ochranou lesov a národných parkov, avšak Budaj už nebude taký dôrazný v modernom ekologickom aktivizme. A nebude chrániť nepohodlného aktivistu Slávika, čo sa aj stalo (tu). Mimochodom, práve toto spôsobilo najväčší rozruch v Európe nielen v diplomatických kruhoch ale aj na domácej aktivistickej scéne – čo sa to deje, keď bývalý disident a aktivista, v súčasnosti minister životného prostredia, v ktorého agende je aj ekologický aktivizmus je ticho, keď probiznisový minister hospodárstva útočí na ekologického aktivistu ba sa sám postaví proti aktivistovi… To bol moment, kedy sa Ján Budaj rozhodol, že zahodí šancu zavŕšiť svoje životné dielo pozitívne (začal ako aktivista, mohol skončiť ako aktivista), ale rozhodol sa pre cestu Gustáva Husáka kolaboráciu, aby aspoň niečo dokázal ale súčasne sa stal súčasťou novodobej normalizácie.
Je to paradoxné, najmä keď uvážime že aj pre vlády SMERu bol útok na občianskych aktivistov (vrátane mňa) no-go zóna. Minister Kaliňák ale aj ministertka Saková mňa ale aj ostatných občianskych aktivistov aktívne chránili pred útokmi. Nie azda preto, že by som ja alebo iní aktivisti boli ich ľuďmi alebo preto, že by sa s našou činnosťou stotožňovali. Ale aj oni vedeli, že útok na občiansku spoločnosť by nerozdýchali nielen vo svete ale ani doma. Nechceli zo mňa ale ani druhých robiť martýra, nechceli hnutie Za Slušné Slovensko. Inak by to totiž možno nebola mŕtvola Jána Kuciaka ale Marcela Slávika, ktorá by toto hnutie spustila a to určite nechceli. Radšej ma nechali na pokoji, zdanlivo ma nechali robiť ale môj vplyv eliminovali inak – nechali ma robiť malý drobný aktivizmus, aby som nebabral do veľkého biznisu presne podľa Jakešovho vzoru (tu). Lenže aj tu sa mocní prerátali – ak totiž politici presadzovali projekty, ktoré ohrozovali životné prostredie, tak som išiel proti nim. A to je veľký paradox: aj Norber Bodor s jeho pivnicou v Radošinej (tu) aj minister Kaliňák so svojim projektom obnovy okresných úradov (tu) prešli procesom EIA, kde som sa zúčastnil a pôsobil rovnako ako voči všetkým iným – a museli sa podvoliť. Nevyhol sa tomu ani vtedajší podpredseda parlamentu a primátor Andrej Hrnčiar svojou megalomanskou stavbou vo Veľkej Fatre (tu, tu a tu) či pomerne známy ex-poslanec SNS Marček s projektom búrania pamiatky Starej sladovne Mamut v Bratislave (tu). Ja nie som policajt, ani prokurátor ani novinár – som ekologický aktivista, ktorý sa zasadzuje za životné prostredie. Neriešim všetky neduhy tejto spoločnosti. Z toho vychádzal možno ich kalkul, že vyhoveli bez akéhokoľvek konfliktu mojim ekologickým požiadavkom, len aby som sa nevŕtal v inom. Na rozdiel od iného ministra Erséka, ktorý sa do mňa ako prvý verejne pustil pre diaľnicu D4 a R7 (tu) či azda chcel vyhovieť žalobe údajného oligarchu v ich pozadí Oskara Világyho, ktorý vo svojom blogu dal objednávku na mocenský zásah voči mne (tu). Avšak prerátali sa – SMERáci ani im nedovolili na mňa útočiť, dokonca aj na základe môjho trestného oznámenia sa odhalil veľký prúser – azbest v dialnici pri Jarovciach a šéfa španielskeho konzorcia si zobrala NAKA. A tak súčasne vznikli aj prvé fámy… V novej vláde tak na dopyt po mocenskej eliminácii občianskeho aktivistu našiel odozvu v podobne volebného programu SaS (tu – str.239) a v snahe Richarda Sulíka mocensky odstrániť nepohodlného aktivistu jeho kriminalizáciou. Aj Richard Sulík, podobne ako Ersék útočí nielen na Slávika, ale aj na OZ Triblavina ale aj na OZ Nádej pre Sad Janka Kráľa. A tu znovu strelil vedľa – za OZ Triblavina totiž stojí jedna inžinierka z NDS a za OZ Nádej pre Sad Janka Kráľa stojí Elena Pätoprstá, podpredseníčka BSK ale aj Budajova blízka spolupracovníčka a partnerka štátneho tajomníka MŽP SR Juraja Smatanu. A tak Budaj chránil svojich ľudí, svoju politickú skupinku a podhodil levom nepohodlného aktivistu Slávika. Nielen môj dojem je, že toto bol moment, kedy sa obaja zdiskreditovali v rámci súčasnej koalície ale aj spoločnosti a súčasne mňa vyniesli do popredia celospoločenského diania. Presne ako Milan Lasica – presný opak toho, čo zamýšlali – mysleli si, že ho odstavili pritom však z neho spravili legendu a národného hrdinu…
Ja sa však snažím a so všetkých síl budem snažiť byť radšej ako Milan Lasica. Mám svoje obľúbené divadlo – Red Cat Cabaret Lucky Šipošovej a Vaša Púčika, od ich otvorenia som ich pravidelný hosť. V podmienkach konzervatívneho Slovenska sú tak trochu nepochopení exoti (podobne ako ja) a aj preto tam tak rád chodím. Keď som po vyše roku v júni prišiel na ich predstavenia tak som sa aj trošku bál, ako ma poznačí diskreditačná antikampaň Richarda Sulíka. Avšak ukázalo sa, že paradoxne nás to ešte viac zblížilo. Aj oni ako divadlo ale aj individuálne ako umelci trpeli pod súčasnou vládou a nevidia východisko. V rámci diskusie som im povedal, že je potrebné, aby sa chytili roboty, veď taká ministerka Šipošová by toho dokázala viac ako tá súčasná Milanová, že je potrebné, aby si vzali svoju časť Slovenska späť… Nemusel som dlho čakať a Lucka Šipošová sa skutočne rozhodla niečo urobiť – začal to aktívne komunikovať (tu a tu). Veľmi sebavedomo som si namýšľal, že je to len vďaka mne a nášmu rozhovoru. Dnes už viem, že skôr ako Občan Slávik ju inšpiroval Milan Lasica. Majster Milan Lasica tak bol inšpiráciou nielen pre Lucku Šipošovú ale aj školou proti pýche a arogancii pre mňa. A to je skutočný odkaz Milana Lasicu – inšpiroval nielen bežných ľudí humorom, ľudí z branže ktorých poznal (Lucka Šipošová) ale aj ľudí, ktorých nepoznal a s ktorými azda ani nesúhlasil (ja). Nielen nás rozosmieval, ale aj kultivoval – robil z nás kultúrny národ. Tým, že bol Milanom Lasicom, úprimným humoristom, skvelým hercom, veľkým a múdrym človekom, nežným filozofom a obyčajným Slovákom. Takým človekom chcem byť aj ja. Vďaka Vám majstre za Váš humor a za Váš vzor.
Marcel Slávik