kapitalizmus [lat.] — ekonomický a spoločenský systém dominujúci spočiatku v záp. časti Európy (od obdobia rozpadu feudalizmu, ktorý nahradil) a postupne v rozličných formách aj v ostatných častiach sveta. Pojem kapitalizmus nie je jednoznačne vymedzený, jeho chápanie je často kontroverzné a jeho definície sa odlišujú v závislosti od teoretického či politického postoja ich autorov, ako aj s ohľadom na charakter fungovania kapitalistických ekonomík meniaci sa v priebehu vývoja, kľúčové črty kapitalizmu sú však v každej z jeho vývojových etáp rovnaké. Z ekonomického hľadiska ide o individuálne sa rozhodujúce konkurenčné trhovo orientované hospodárstvo, v súčasnosti sa na jeho označenie uprednostňuje termín trhová ekonomika, ktorá má však užší význam; → ekonomika (trhová). Základom kapitalizmu je existencia súkromného vlastníctva výrobných zdrojov, pričom väčšina je zvyčajne v rukách vlastníkov kapitálu (odtiaľ odvodený termín kapitalizmus), t. j. kapitalistov. Tí, čo kapitál nevlastnia, musia vstupovať do nájomného pracovného pomeru s ekonomickými subjektmi a individuálnymi podnikateľmi a za predaj svojej pracovnej sily získavajú mzdu. Výroba statkov a poskytovanie služieb sa realizujú s cieľom dosiahnuť zisk (príjem z predaja produktov musí presiahnuť vložené náklady). … (Encyclopaedia Beliana)
Kapitalizmus v jeho čistej podobe nie je realitou vo zvýšenej miere posledných 20 až 40 rokov. Vlastníctvo prestalo byť abosolútnym právom vo zvýšenej miere posledných cca 20 až 30 rokov – konkrétne sa výrazne limituje jeho zložka voľnej dispozície s vlastným vlastníctvom a ak si všimneme v prospech ktorých práv sa obmedzuje voľná disponobilita vlastníctva tak si môžeme všimnúť, že je to v prospech sociálnej agendy a v prospech environmentálnej agendy. Nie je to náhoda a má svoje politické a ekonomické príčiny.
Z politických je to najmä to, že pracujúci si uvedomuje svoju pozíciu a už nechce byť efektívny otrok či efektívny nevoľník ako tomu bolo v 19. storočí, keď došlo k rozmachu a kríze kapitalizmu. Vďaka svetovým konfliktom sa prejavila sociálna revolúcia, ktorá mala za následok vzostup feminizmus a ženskej emancipácie, všeobecné volebné právo a zmenu ponímania vojny ako neakceptovateľného politického nástroja v medzinárodnom práve. Vzostup sociálnej agendy spôsobil, že ľudia si začali viac vnímať aj krajinu ako ekologický fenomén; slobodný človek si všíma kvalitu života a aj svoje okolie, čím vznikol zárodok aj ekologického hnutia; avšak reálny vzostup environmentalizmu začal rásť so zrýchľovaním ekologickej krízy (ktorej klimatická kríza je len jednou zložkou, ďalšou je biodiverzita a ďalšou zdroje a energetika).
Z ekonomických príčin je to najmä uvedomenie si zdroja bohatstva a tu už aspoň odjakživa vieme, že je ňou produkcia; plnému uvedomeniu mechanizmu rozumieme cca 250 rokov, kedy sme zistili, že produkcia je funkciou produktivity výrobných faktorov, ktorými sú práca, pôda a kapitál. Pôvodný kapitalizmus bol založený na vlastníctve všetkých výrobných faktorov – ako sme už poukázali – práca (ktorej fyzickým nosičom je človek) sa emancipovala; kapitalizmus na to reaguje snahou o robotizáciu a automatizáciu ako snaha nahradiť drahú a nevlastnenú prácu vlastným majetkom, ktorý dá rovnaký výsledok. Aj tu však bude potreba človeka ako stvoriteľa a údržbára robotizácie. Pôda (pozemok) je zase fyzickým nosičom životného prostredia a prírodného bohatstva a ekologická kríza spôsobila čím ďalej tým väčšie štátne ingerencie do vlastníctva a obmedzuje ho v prospech ochrany životného prostredia alebo v prospech tvorby kvalitného životného prostredia výstavbou.
Potom tu máme inštitucionálnu reakciu na uvedené spoločenské zmeny (transformáciu kapitalizmu na niečo nové – pracovne to nazývam sociálny environmentalizmus), ktorý je najbadateľnejší v dvoch inštitucionálnych globálnych lídroch – Európska komisia a banky a tou reakciou je GreenDeal a ESG stratégia, čo sú dve varianty na to isté – jedno je verejnoprávna reakcia a druhé je súkromno-právna reakcia a obe predstavujú významnú faktickú reguláciu a obmedzenie vlastníctva.
Zaujímavý je však dôvod prečo títo inštitucionálni hráči k takémuto kroku pristúpili – a sú to ironicky protichodné dôvody. EÚ tradične hospodársky a teda „pravicový“ projekt strašne zľavicovel, sociálna agenda a environmentálna agenda z nich spôsobili liberálny raj a preto je GreenDeal snaha o prinavrátenie k hospodárskej podstate únie resp. snaha aby sa sociálne a environmentálne problémy, čo je ľavicová agenda riešili trhovo, čo je pravicové inštrumentárium. Ide o snahu venovať sa a riešiť tieto problémy avšak nie ľavicovo ale skôr stredovo.
Pri bankách je to zase snaha o zľavičenie a to z ekonomických a osobných záujmov vlastníkov. Ak nás niečomu naučil nacizmus, tak je to tomu, že Židov nezachránili ani peniaze – preto globálna židovská komunita (áno ten Soroš) podporuje občiansku spoločnosť lebo to ich najlepšie osobne chráni proti návratom antisemitských nálad, ktoré sú žiaľ prítomné. A tým hospodárskym záujmom je väčšia kontrola a bezpečnosť bankových pôžičiek. Pôžička je bezpečná vtedy, keď predmet financovania nebude predmetom turbulencií a to sa môže stať vtedy, keď daný projekt nebude vzbudzovať odpor odborov (štrajky napr. vo VW) a nebudú proti nemu protestovať aktivisti (marketingové riziko). Zároveň je to dôvod na nasadenie auditorov (najväčší sú prepojení s bankami), ktorí takto získajú presnú predstavu o projektoch, ktoré sa uchádzajú o bankové financovanie.
Uvedené procesy totiž budú pokračovať ďalej a budú viesť ku kríze politického systému – čo už sledujeme aj na Slovensku aj v EÚ. Populizmus je následok všeobecného volebného práva a faktu, že väčšina populácie nie je bystrá – je priemerná avšak na manažérske rozhodnutia sa vyžaduje nadpriemer (normálne rozdelenie nepustí). Tak začína človek konať sám proti sebe lebo jeho záujmy sú protichodné a často konkurenčné. Zlaté obdobie demokracie bolo 19.storočie až doprvej svetovej vojny – a to preto, že nebolo všeobecné volebné právo ale volili len (zjednodušene) majetní muži, teda ľudia, ktorí prejavili zvýšené schopnosti zabezpečiť blahobyt svojej komunite a istý intelekt ako aj schopnosť kooperácie. Od druhej svetovej vojny sme svedkami emancipácie práce a pôdy a teraz sa prejavuje vplyvy tej emancipácie na politický systém a tým je populizmus.
Populizmus vo svojej podstate nie je nutne zlý a podľa mňa je to aj najbližšia budúcnosť spoločenskej reality. Populizmus je vo svojej podstate emancipácia jednotlivcov, ktorý sú autenticky frustrovaní z nefunkčnosti istej oblasti, ktorý majú schopnosti a prostriedky o tejto frustrácii informovať a vplývať na zvyšok populácie. Zväčša ide o sedliacky rozum, ktorý zväčša správne identifikuje problém nakoľko tej je dosť zjavný. To, kde populizmus zväčša zlyháva je buď jeho podriadenosť nejakej politickej ideológii/strane/záujmu (teda ide len o politickú manipuláciu) alebo (a to je zväčša na čom si láme krky) je neschopnosť priniesť funkčné riešenia. Ako príklad najrozšírenejšieho populizmu, ktorý mal aj podriadenosť politickej ideológii a ani nemal funkčné riešenia uvádzam socializmus v jeho rôznych podobách (nacizmus – národný rasový socializmus, komunizmus – triedny ekonomický socializmus).
Populizmus preto neschopnosť nájsť riešenia spolu s politickým konzervativizmom spôsobujú, že riešenia sa hľadajú v minulosti, kedy niečo zdanlivo fungovalo, kedy malo všetko svoj zdanlivý poriadok a chod vecí. Preto napríklad v Nemecku ale aj Holandsku, Taliansku ale aj Francúzsku má tento populizmus formu pravicového extrémizmu – lebo s nostalgiou spomínajú na fašizmus a nacizmus, ako všetko „fungovalo“ a malo svoj prirodzený chod_; preto aj vo Východnej Európe zase s nostalogiou spomínajú na komunizmus.
Osobne si myslím – a tu sa zhodujem s Radom Procházkom – že v súčasnosti je nie až tak postfaktuálna doba ale posthierarchická doba. V dôsledku politických, ekonomických a sociálnych zmien nastal stav, kedy spoločnosť nemá starú stratifikáciu ani hierarchiu a staré elity prestávajú byť elitami a nové ešte nie sú plne vytvorené – práve to spôsobuje zdanlivý chaos.
Takže tak – preto je kapitalizmus mŕtvy a to aj v ponímaní ekonomického systému tak aj spoločenského systému.
Budúcnosť, podľa môjho názoru, patrí kombinácii volených populistov, ktorí sa budú deliť o faktickú moc s meritokraciou spomedzi občianskych aktivistov a predstaviteľov biznisu. Vznikne forma zastupiteľskej demokracie, ktorá bude schvaľovať zákony a operatívne riadiť spoločnosť všeobecne záväzným spôsobom teda z úradnej moci a občianskej spoločnosti , ktorá bude určovať smerovanie spoločnosti a riešenie aktuálnych spoločenských problémov. Pojem štát a spoločnosť sa bude posúvať k pojmu spoločenstvo, komunita, ktoré budú splývať. Populisti podobne ako aktivisti reprezentujú totiž obyčajný plebs – populisti ten plebs, ktorý očakáva, že bude o neho postarané a aktivisti ten plebs, ktorí niečo aktívne tvorí. Populisti teda budú nastolovať témy a požiadavky obyčajných ľudí pričom to budú aktivisti a biznis, ktorí nájde riešenie ako aj podmienky, za ktorých to môže fungovať.
Dobrá správa: Slovensko je jediná krajina na Svete, kde je v Ústave už dnes pôvod moci definovaný v občanovi, ktorí ju realizuje reprezentatívne aj priamo. Zároveň populizmus viacerých vlád spôsobil, že politici už dlhodobo predkladajú zákony, ktoré nevznikli ani na ministerstvách ale ani u politikov ale v aplikačnej praxi. Slováci sú jeden z najväčších vlastníkov pôdy (96% Slovákov vlastní vlastné bývanie, vo feudálnom ponímaní by sme skoro všetci boli drobnou šľachtou). Občan Slovenska je teda vlastníkom všetkých výrobných faktorov (aj vlastného kapitálu, aj vlastnej práce ale aj vlastnej pôdy na ktorej býva). Populisti, ktorí sú na Slovensku obzvlášť neschopní priniesť riešenia tak o to viac potrebujú občiansku spoločnosť, ktorá tieto riešenia drží a disponuje nimi. Preto nový spoločenský systém vzniká a vznikne na Slovensku a dáme ho celému Svetu.
Marcel Slávik, občan, aktivista a filozof